Srbsko-maďarsko-ruský plyn: južný koridor videný z Bratislavy

Keď Slovensko stratilo ukrajinský tranzit, nájdeným riešením bola obchádzka takmer tritisíc kilometrov. Anatómiu tejto obchádzky treba pochopiť článok po článku — lebo každý z nich je rozhodovacím bodom niekoho iného.

Úplná trasa. Plyn vstupuje do TurkStreamu pri Anape, križuje Čierne more do Kıyıköy, prechádza európskou Tureckom, vstupuje do Bulharska v bode Strandža 2 — ktorého denné prietoky ~52 miliónov kubíkov sleduje celý región — stúpa bulharskou a srbskou infraštruktúrou, vstupuje do Maďarska a až vo Veľkých Zlievcach konečne dosahuje slovenský systém. Piati operátori, štyri tarifné režimy, jediný dodávateľ na začiatku.

Čo ukázal január. Mesačná štatistika: 1,61 miliardy kubíkov dodaných trasou európskym zákazníkom — Maďarsku, Slovensku, Srbsku — veľké objemy, dokonca s ročným rastom: dopyt existuje, rúra nesie. Ale ten istý mesiac ukázal aj závislosť od každého ohnivka: akákoľvek bulharská odstávka či maďarské alokačné rozhodnutie sa okamžite šíri až do Bratislavy.

Turecké ohnivko. Obchodné signály z Ankary — dokumentované slovenskou ekonomickou tlačou — naznačujú Turecko čoraz viac lákané použiť ruský plyn pre vlastný trh a vlastný hub, namiesto lacného tranzitu do EÚ. Pre plány snívajúce o večnom južnom koridore je to zásadné memento: trasa existuje z dobrej vôle každej metropoly na ceste.

Prevádzkový záver. Južný koridor funguje — a zostáva racionálny, kým je najlacnejší. Ale jeho architektúra s mnohými cudzími kľúčmi vysvetľuje, prečo si aj jeho nadšení používatelia potichu budujú alternatívy: v energetike sú dlhé obchádzky prechodné riešenia, nie trvalé identity.

Trasy európskeho plynu na mape Európy.